Soneto gongorino en que el poeta manda a su amor una Paloma

Este pichón del Turia que te mando,
de dulces ojos y de blanca pluma,
sobre laurel de Grecia vierte y suma
llama lenta de amor do estoy pasando.
 
Su cándida virtud, su cuello blando,
en limo doble de caliente espuma,
con un temblor de escarcha, perla y bruma
la ausencia de tu boca está marcando.
 
Pasa la mano sobre tu blancura
y verás qué nevada melodía
esparce en copos sobre tu hermosura.
 
Así mi corazón de noche y día,
preso en la cárcel del amor oscura,
llora, sin verte, su melancolía.
 
*Federico García Lorca
 
***
Гонгорианский сонет, в котором поэт шлёт своей любви голубя (Сонеты тёмной любви)
 
Из Турьи голубя тебе отправил
Со взором сладким, белым опереньем.
По лаврам Греции текут сплетенья
Ленивых сполохов любви и плавят.
 
Открытой шею мягкую оставил.
В двойной тягучести горячей пены,
До содроганий, жемчуга и плена
Разлукой губ твоих уже отравлен.
 
Ведя рукой по белизне нескромной,
Той, что мелодией снегов звучала,
Сметаю хлопья прелести истомной.
 
Вот так и сердце днями и ночами
Заключено в тюрьме любови тёмной,
Оно рыдает без тебя в печали.
 
*Федерико Гарсиа Лорка (в моём переводе)